Pes medzi nami

Bol som v niekoľkých mestských „predpisotvorných“ skupinách a zažil som na vlastnej koži ich argumentácie. Mám taký pocit, že dobrý predpis o chove psov sa doposiaľ nepodarilo prijať. Nie pre nedostatok snahy, ale skôr pre podcenenie problematiky. Ak problém nevidíme, neznamená to, že neexistuje.

Je príznačné, že sa o vec začíname zaujímať až vo chvíli, keď sa z nej stane problém. Nepriamo zainteresovaní mávajú jednoduchšie a obyčajne aj radikálnejšie riešenia. "Starší obce" sú vo svojich úvahách schopní dospieť k neuveriteľným riešeniam a následne prijať nereálne predpisy.

Zákon sa chovom psov zaoberá iba okrajovo. Stanovuje najmä hornú hranicu poplatku. Ostatné otázky rieši - celkom správne - občianske právo.

Predpisy z veterinárnej a hygienickej oblasti sa venujú psom zo všeobecného hľadiska, stanovujú a odporúčajú kroky nutné na zdravotne bezchybný chov a prikazujú najmä povinnosť imunizácie proti besnote, prípadne proti niektorým iným infekčným ochoreniam.

Každá obec má možnosť, ale aj povinnosť riešiť otázku psov do istej miery vlastným spôsobom. Darí sa to podľa hĺbky znalosti poslancov a miestnej naliehavosti. Zväčša však pri tvorbe predpisu - ak ho vôbec vytvoria - nedostatočne zohľadnia základné súvislosti. Sú to:

1. živá a presná evidencia majiteľov psov
2. skutočnosť, že pes je pred zákonom súkromný majetok
3. potreba dobrovoľnej spolupráce s majiteľmi psov
4. skúsenosť, že iba príkazy a zákazy nie sú riešením
5. výška poplatku za psa je v nepriamej úmere s počtom registrovaných majiteľov!

K bodu 1): Evidencia má umožniť rýchlo a spoľahlivo vyhľadať majiteľa aj psa, poskytnúť najdôležitejšie informácie o psovi a byť k okamžitej dispozícii v prípade naliehavej potreby, napríklad pri poranení človeka neznámym psom. Digitalizácia územia mestských častí mimoriadne urýchli vyhľadávanie, ktoré je potrebné najmä v súvislosti s besnotou.

K bodu 2): Je zbytočné tvoriť nové predpisy, ak stačí dodržiavať už jestvujúce. Nie je veľký rozdiel v tom, či ma v noci zobudí susedov nevychovaný pes, alebo nespratný sused. Toto rieši domový poriadok.

K bodu 3): Bez spätnej väzby, bez možnosti majiteľov psov svoj názor nielen povedať, ale po obhájení aj presadiť, je každá snaha neúčinná. Už bolo vytvorené množstvo predpisov, ale ich uvedenie do života stroskotalo práve na ich jednosmernosti.

K bodu 4): Masové rozšírenie čohokoľvek má za dôsledok zníženie hodnoty. Týka sa to aj príkazov a zákazov. Najmä, ak sa na kontrolu a účinný postih nedostáva síl. Cesta osvety je zdĺhavejšia, no nepochybne účinnejšia.

K bodu 5): Poplatok obci za držanie psa by mal kryť iba výdaje na evidenciu, osvetu a služby viazané na majiteľov psov. Zisk z poplatkov v rozpočte miestneho zastupiteľstva je iluzórny. Ak sa podarí zostaviť kvalitný predpis, ale za držanie psa určíme vysoký poplatok, je to podobné, ako keď na začiatok diaľnice položíme betónový kváder. Považujem za krátkozrakosť zodpovedných, keď sa vysokými poplatkami snažia obmedziť množstvo psov. Podarí sa im iba zväčšiť občiansku neposlušnosť, počet neevidovaných psov a psov bez pánov.

V mestách by sa otázkou psov mal zaoberať odborník na báze živnosti iniciovanej a usmerňovanej miestnym zastupiteľstvom. On by viedol evidenciu, spolupracoval pri riešení sťažností a podnetov, organizoval chovateľské, veterinárne a výcvikové akcie, zaisťoval osvetu, obhajoval záujmy majiteľov psov.